Roku 1095 spomína Hokovce vo svojom cestopise byzantský historik Constantinos a uvádza, že patrila rodu Ogeg. Ďalšia zmienka o obci Villa Egueg pochádza z roku 1245. Toto svoje meno (Egeg) si dedina udržala v maďarskom jazyku až do súčasnosti.

V tomto období bol pánom Hokoviec bán Martin z rodu Hont-Poznan. Niekedy v rozmedzí rokov 1230-1260 bol v obci postavený pozoruhodný rannogotický kostol, zasvätený svätému Petrovi a Pavlovi. Počas tatarského vpádu roku 1242 mongolskí nájazdníci obec zničili. Vypálili aj susednú Kráľovičovú. Viaceré okolité dediny (Zádor a Dopoputh) úplne zanikli. Pôvodné slovanské obyvateľstvo Hokoviec nahradili noví prisťahovalci. Roku 1270 daroval bán Martin usadlosť spolu so 4 nevoľníckymi rodinami premonštrátom v Šahách. Roku 1275 ju kráľ oslobodil od platenia daní a naturálnych dávok a šahanský prepošt udelil roku 1279 hosťom, ktorí by sa tu usadili, slobodnú voľbu richtára a ďalšie značné privilégiá. Zachoval sa údaj o tom, že roku 1318 protestoval nitriansky biskup u Matúša Csáka proti konfiškácii časti výnosov z hokovského mýta. Zdá sa, že dedina bola v tomto období pomerne dôležitým sídlom, pretože pápežskí vyberači desiatku uvádzali v rozmedzí rokov 1332 až 1337 miestneho farára medzi významnými poplatníkmi. Hokovce, ležiace na „Via Magna“ boli dôležitou križovatkou ciest a získali štatút mestečka s mýtnym právom. Roku 1465 jej panovník udelil aj jarmočné právo.

9. júla 1552 padol najdôležitejší hrad Poiplia Drégely do tureckých rúk. Cisársky veliteľ Erasmus Teuffel v snahe zastaviť osmanský nápor, zhromaždil v Hokovciach 9100 pešiakov a delostrelcov a 1750 jazdcov. V dvojdňovej bitke pri neďalekých Plášťovciach, ktorá sa odohrala v dňoch 9. a 10. júla, bola cisárska armáda porazená a obyvateľstvo okolitých dedín (medzi nimi aj Hokoviec) opustilo v panickej hrôze svoje domovy. Hokovce sa znovu viac-menej vyľudnili. Pod osmanskou správou ostali až do roku 1685. Po vytlačení Turkov z Uhorska bola usadlosť znovu dosídlená zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom avšak v priebehu 18. a 19. storočia získala jednoznačnú prevahu maďarská národnosť.

Obyvateľstvo obce žilo tradične prevažne z poľnohospodárstva. Pestovalo hlavne obilie, kukuricu, cukrovú repu a vinič. Choval sa aj rožný statok, ošípané, ovce a hydina. Už roku 1715 bol v obci pri riečke Štiavnica pod vinicami na kopci Gestenec mlyn. Dedina mala v tom čase 27 domácností. Do roku 1779 bol obecný cintorín okolo kostola. Z roku 1797 sa na námestí zachovala socha Svätého Jána Nepomuckého. Neskôr pribudli ďalšie sakrálne objekty: niekoľko krížov z 18. a 19. storočia, vo viniciach na kopci Gestenec kaplnka svätého Urbana (asi zo začiatku 19. storočia), mariánsky stĺp (1882-1969) a na západnom konci obce socha svätého Vendelína (zničená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia), na námestí socha svätého Floriána (1903), na dolnom konci dediny kríž...
7. apríla 1899 bola slávnostne otvorená železničná traťť Šahy-Krupina, ktorá významne prispela k rozvoju obce. Po rozpade Rakúsko-Uhorska pripadla obec k Českoskovensku ale už 31. mája 1919 ju obsadili vojaci 1. brigády 3. armádneho zboru maďarskej Červenej armády pod velením Jenő Landlera. V tom čase boli Hokovce významnou obcou. Bývali tu výročné jarmoky, okrem dôležitej železničnej stanice tu bol aj poštový úrad, v obci pôsobili dve ľudové školy (maďarská a slovenská), bola tu kováčska dielňa, obchod, dve krčmy, mäsiarsky výsek, pekáreň, trafika, oprava obuvi, holič a predajňa s konfekciou a obuvou, požiarna zbrojnica a benzínová pumpa. V obci sídlila aj správa polesia, ordinoval tu lekár a bola tu aj lekáreň. Miestna rímsko-katolícka farnosť bola dôležitým centrom cirkevnej správy. Spravovala aj filiálky v Slatine, Dudinciach, Merovciach a Kráľovičovej. Obec dala v 20. storočí cirkvi 10 kňazov. Napriek tomuto čulému náboženskému životu sa nevyhla aj istým excesom, v dôsledku ktorých bol na ňu roku 1927 uvalený interdikt. Do roku 1940 stúpol počet obyvateľov dediny na 677, z toho bolo 651 rímskych katolíkov, 1 grékokatolík., 7 evanjelikov, 11 reformovaných, 7 židov. V rokoch 1938 až 1945 pripadli Hokovce po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. 9. novembra 1938 obsadila obec časť 15. pešieho regimentu maďarskej kráľovskej armády, ktorá v budove slovenskej školy zriadila kasárne pohraničnej stráže. Dedina sa stala pohraničnou obcou a bol v nej zriadený colný úrad. Miestna železničná stanica denne vypravovala niekoľko vlakov Hokovce – Budapešť. 15. októbra 1944 uskutočnili povstalecké sily z Krupiny pod velením kapitána francúzskych partizánov de Lannuriena neúspešný pokus zmocniť sa kasární maďarskej armády. 14. decembra 1944 obsadili vojská 18. gardovej mechanizovanej brigády 2. Ukrajinského frontu Šahy. Nemecký front, roztrhnutý na styku 6. a 8. armády neodolal ďalšiemu tlaku útočiacich vojsk Červenej armády, ktorá 20. decembra dosiahla Levice a prekročila Hron. Okolie Hokoviec bránila bojová skupina Kempfgruppe Rintelen, ktorej jadro tvorila 357. pešia divízia. Bojovej skupine velil generálmajor Josef Rintelen. Pozostávala z trosiek 357. pešej divízie, niekoľkých skupín brigády SS-Dirlewanger, trosiek 2. maďarskej tankovej divízie a niekoľkých nemeckých a maďarských oddielov protilietadlového delostrelectva. Sovietske vojská obsadili Hokovce 19. decembra v neskorých večerných hodinách. V týchto bojoch padlo 7 nemeckých a niekoľko desiatok sovietskych vojakov a bolo zničených 15 sovietskych tankov. Po vojne došlo k „reslovakizácii“ značnej časti obyvateľstva a mnohí obyvatelia obce boli násilne vysídlení do Maďarska alebo do Sudiet. Roku 1950 vzniklo v obci Jednotné roľnícke družstvo. Roku 1953 bola hlavná cesta, vedúca cez Hokovce (od hraničného prechodu v Šahách až po Dudince) pokrytá asfaltovým kobercom. Táto bola roku 1967 rozšírená a cez potok Veporec bol postavený nový most. Roku 1958 sa dočkal generálnej opravy kostol. Roku 1961 žilo v obci 761 ľudí, avšak už roku 1970 zaznamenala prvý úbytok obyvateľstva, ktorého celkový počet klesol na 727 a do roku 1991 na 612. Roku 2001 malo v dedine trvalý pobyt už len 595 obyvateľov, z čoho sa k slovenskej národnosti hlásilo 318 ľudí. 2. februára 2003 došlo k zrušeniu osobnej dopravy na železničnej trati Šahy – Zvolen, čím značne utrpel celý región Hontu, ktorý ostal bez železničného spojenia. Roku 2008 (14. februára) boli v rámci reorganizácie slovenských diecéz Hokovce pričlenené k banskobystrickej diecéze. Nasledujúceho roku bola v Hokovciach opäť zriadená farnosť s filiálkami Slatina, Horné Semerovce a Dolné Semerovce. Zároveň bol v rokoch 2009/2010 postavený nový farský úrad.

 Dnes patrí k Hokovciam aj kedysi samostatná obec Kráľovičová (maď. Királyfia), ktorá je z obdobia rokov 1435 a 1446 doložená ako majetok rodov Királyfia a Vešenec. Roku 1466 bola spustošená, neskôr pripadla Földváryovcom, ktorí tu postavili kaštieľ, okolo ktorého vysadili dendrologicky hodnotný anglický park. Začas bola osada v majetku Coburgovcov, neskôr ju získali Zmeškalovci a Fülopovci a naostatok Migazziovci. V 19. storočí patrila k Horným Semerovciam. Koncom 19. storočia prešiel majetok manželstvom na Huga grófa Oberndorfa, ktorý ho po smrti svojej manželky predal slávnej herečke Fedák Sári. Táto ešte v deň zakúpenia predala barónovi Kohnerovi. Posledným vlastníkom kaštieľa a veľkostatku bol Izidor Horn. V rokoch 2009 a 2010 bol kaštieľ renovovaný miestnym podnikateľom Štefanom Pírim. V období druhej svetovej vojny bolo v obci vybudovaných niekoľko domov a obec bola dosídlená maďarským obyvateľstvom. Toto koncom vojny čiastočne dobrovoľne emigrovalo a čiastočne bolo po roku 1945 násilne vysídlené. Nahradilo ho obyvateľstvo z okolia Detvy, Krupiny a Hriňovej. Z Kráľovičovej pochádza Illés Nándor (*15. mája 1836), zakladateľ uhorského lesníctva.